Príbeh Bélu Hajtsa

Narodil sa v rodine úradníka Ľudovíta Hajtsa a Emílie, rod. Weissovej. Mal o 5 rokov staršieho brata Ľudovíta. Po absolvovaní gymnázia a učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi (1891) pôsobil ako vychovávateľ v rodine hlavného spišského župana grófa Júliusa Csákyho. Pokračoval v štúdiách prírodných vied na univerzite v Budapešti. Od roku 1895 pôsobil ako učiteľ matematiky a prírodopisu na chlapčenskej meštianskej škole v Spišskej Novej Vsi. Absolvoval tiež kurz elektrotechniky a kurz teoretickej chémie. Novým pomerom po vzniku Československej republiky sa prispôsoboval pomaly. Krátko vyučoval prírodovedné predmety na nemeckom gymnáziu v Kežmarku a pôsobil ako výpomocný učiteľ prírodopisu na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

Jedným z jeho prvých úspechov bolo zriadenie pomologického spolku v roku 1902 v spolupráci s riaditeľom školy Jozefom Bacsányim (pôv. Bača). Spolok mal na starosti pestovanie ovocných stromov a ich rozšírenie po celom Spiši. Stal sa správcom ovocného sadu, pre ktorý vyhradilo mesto pozemok za Hornádom. Venoval sa šľachteniu a šíreniu nových odrôd ovocných drevín, čím sa stal jedným z popredných a uznávaných pomológov svojej doby.

Považuje sa za priekopníka astronómie v Spišskej Novej Vsi. Jeho vášeň pre astronómiu ho v roku 1904 viedla spolu s bratom Ľudovítom k založeniu malého súkromného observatória v Spišskej Novej Vsi, prvého svojho druhu na východnom Slovensku. Vybavené bolo optickými prístrojmi od firmy Zeiss. Astronomické pozorovania Mesiaca a planét vo hvezdárni organizoval prevažne Vojtech (Béla) Hajts. Svoje poznatky o vesmíre rád zdieľal s priateľmi, známymi i žiakmi, čím ich privádzal do fascinujúceho sveta astronómie. V roku 1910 pozoroval Halleyovu kométu. Kupola observatória bola odstránená v roku 1974 pri rekonštrukcii budovy.

Okrem pedagogickej činnosti sa venoval rozsiahlej vedeckej a spoločensko-kultúrnej činnosti. Patril k zakladateľom turistiky na Spiši. Vstúpil do Maďarského karpatského spolku (Magyarországi Kárpát Egyesület – MKE, po rozpade Rakúsko-Uhorska reorganizovaný na nemeckú národnostnú turistickú organizáciu Karpatský spolok – Karpathenverein) a čoskoro sa stal jedným z popredných aktivistov tejto organizácie. V rokoch 1917 až do svojej predčasnej smrti bol predsedom jeho pobočky v Spišskej Novej Vsi. Bol členom ústredného, múzejného, organizačného a redakčného výboru spolku. Pôsobil tiež ako člen Spišského učiteľského spolku, speváckeho a čitateľského spolku v meste a dozorného výboru miestneho Spotrebného družstva.

Venoval sa spoznávaniu a sprístupňovaniu severnej časti Spišsko-gemerského krasu. Podnikal priekopnícke výpravy do hlbín roklín, dnes známych roklín, ktoré sú veľkou turistickou atrakciou Slovenského raja, napr. 15. augusta 1899 ako prvý prekročil roklinu Malý Sokol, v roku 1906 na plti uskutočnil prvý úspešný splav Hornádu. Bol tvorcom chodníka označeného dnes žltou farbou, ktorý vedie Prielomom Hornádu na hrebeň okrajového pásma. Zaslúžil sa o objavenie a sprístupnenie viacerých jaskýň (Čertova diera, Ružová jaskyňa, Mokrá diera, Vtáčia jaskyňa, Zlatá diera a i.). Na mnohých cestách ho sprevádzal brat Ľudovít s manželkami, spišský turistický aktivista Martin Róth a botanik Nándor Filarszky. Spolu s priateľmi postavili prvé rebríky a sprístupnili roklinu Kyseľ (aj s podporou slovenských a nemeckých zamestnancov vo Výhrevni v Spišskej Novej Vsi). Postavili tiež prvú turistickú útulňu na Kláštorisku. Bol zberateľom turistickej literatúry, máp a fotografií. Bol autorom prvého širšieho turistického popisu týchto hôr, ktorý uverejnil v ročenkách Karpatského

spolku Jahrbuch des Karpathenvereines, č. 49 – 51 (Kežmarok). Ako učiteľ viedol do hôr aj svojich žiakov, z ktorých sa mnohí neskôr stali aktívnymi v oblasti turisticky. Väčšinu voľného času trávil v horách – maľoval značky, zlepšoval turistické chodníky odstraňovaním kameňov a priehlbín, staval prvé umelé zariadenia (mosty, drevené rebríky a zábradlia) a osádzal smerovníky.

Zbieral a triedil miestne minerály, rastliny, chrobáky, motýle a pod. Zaujímal sa o históriu Spiša. Zbieral pamiatky z minulosti, ako boli mince a medaily. Prejavoval záujem o archeológiu, najmä o stopy ľudskej prítomnosti v Slovenskom raji. V roku 1926 zachránil pred zničením unikátny odliatok lebky neandertálskeho človeka, starý 120 000 rokov, nájdený v travertínoch neďaleko Gánoviec pri Poprade. Výsledky svojho výskumu publikoval v časopise Turistik, Alpinizmus, Wintersport, kde okrem iného uviedol zaujímavý náčrt histórie najstaršieho osídlenia Spiša od paleolitu po veľké sťahovanie národov. Zozbierané zbierky mu slúžili ako cenné učebné pomôcky pri vzdelávaní. Neskôr väčšiu časť zbierky venoval vtedajšiemu Karpatskému múzeu v Poprade.

Na odporúčanie Ing. Václava Holého, člena výboru Miestneho odboru Matice slovenskej v Spišskej Novej Vsi a zástupcu mešťanostu mesta, bol v roku 1922 prijatý za matičiara.

Zomrel náhle na infarkt. Pochovaný bol na miestnom cintoríne v Spišskej Novej Vsi. Po jeho smrti bol po ňom pomenovaný turistický chodník Hajtsov chodník a 11. septembra 1927 bola na skalnú stenu Ihríka v doline Letanovského mlyna umiestnená pamätná tabuľa.

Vďaka svojej rozsiahlej popularizačnej činnosti a široko chápanému pojmu turistiky dostal prezývku „propagátor“.

Mesto Spišská Nová Ves zaradilo Vojtecha (Bélu) Hajtsa medzi historicky významné osobnosti mesta. 31. januára 2019 sa konalo slávnostné odhalenie pamätnej tabule na dome, kde pôsobil. V roku 2018 jej zhotovenie inicioval Miestny odbor Matice slovenskej v Spišskej Novej Vsi.

Text: PhDr. Ružena Kormošová, PhD.